To, čo ste prežili v rámci prenatálneho vývoja v tele Vašej matky pred tým, ako ste sa narodili, môže ovplyvniť Vaše chovanie do budúcnosti.
Trauma z prenatálneho vývoja ako možná príčina krízy v budúcnosti.
——————————————————————————————–
Existuje niečo ako zážitky na subvedomej úrovni, ktoré zažíva zárodok v období od počatia po fyzické narodenie, teda zážitky na prenatálnej úrovni vývoja? Ak áno, akým spôsobom nás takýto druh zážitkov má schopnosť ovplyvňovať ?
Existujú vedecké indície, že je tomu tak, hlavne ak sa jedná o traumatické udalosti z prenatálneho vývoja.
Ovplyvňuje to, čo sme zažili v rámci prenatálneho vývoja naše rozhodnutia v budúcnosti, od detstva až po dospelosť a ďalej ? Ak áno, znamenalo by to, že na základe toho, čo sme prežili v prenatálnom štádiu nášho vývoja, teda v maternici ako vyvíjajúci sa plod, sa určitým spôsobom chováme neskôr v budúcnosti. Z toho vyplýva, že s prenatálnym vývojom priamo súvisí naša budúca behaviorálna formácia, sociálne návyky, alebo vykazovanie iba určitých a nie iných charakterových vlastností. Toto všetko však nepriamo vlastne formuje našu spoločnosť. Existuje súvislosť medzi prenatálnym vývojom jednotlivcov a formovaním našej spoločnosti?
Formovanie spoločnosti by sa teda podľa vyššie uvedeného malo začínať už v maternici, kde sa vyvíja zárodok. Trošku odvážna konštatácia, nemyslíte?
Nemusí však byť ďaleko od pravdy. Informácie o tom, že inteligencia a kognitívne vnímanie detí v prenatálnom štádiu reálne existuje prinášajú mnohé vedecké štúdie a aj z toho dôvodu je preto dôležité venovať veľkú pozornosť procesu tzv. prenatálneho bondingu, teda vytváraniu citového a emocionálneho vzťahu medzi matkou a ešte nenarodeným dieťaťom. Uzdravovanie prenatálnej traumy v rámci prenatálnej terapie je taktiež dôležité a tvorí neoddeliteľnú súčasť prenatálnej edukácie. Prenatálna trauma môže totiž podľa knihy Petra Levina „Trauma a Pamäť” ovplyvniť neurové prepojenia a celkovú percepciu jedinca. Mám za to, že každá trauma sa dá liečiť za predpokladu, že ju liečite za použitia metód, ktoré sú založené na využití citov srdca a srdcovej čakry.
Prenatálna pamäť ako aj spomienky na proces vlastného narodenia sa sú reálne. Michael, hlavný hrdina knihy „Videl som to zajtra“ takéto spomienky má. Jedna z kapitol v tejto knihe má výstižný názov: „Pamätám si, čo som robil predtým, ako som sa narodil. „Michael totiž podľa jeho vlastného vyjadrenia prežil niečo ako vedomý pôrod. Čo znamená, že si pamätá priebeh svojho vlastného narodenia. Vrátane celého prenatálneho vývoja v tele matky. V kapitole pod názvom „Keď si dieťa pamätá svoj vlastný pôrod“, Michael hovorí o tom, že si pamätá pôrod jeho matky. Svoje vlastné narodenie. Bolo to vraj pre neho príliš traumatické. Dokonca si pamätá, ako vstúpil do maternice svojej matky po oplodnení vajíčka. Zárodok v tele matky sa na začiatku tehotenstva po splynutí vajíčka so spermiou nachádza určitú dobu bez životodarnej dávky energie. Náboženstvá túto dávku energie nazývajú duša. Tá vstupuje do oplodneného vajíčka.
Možno komunikovať s niekým, kto sa ešte nenarodil? Kniha „Videl som to zajtra“ tvrdí, že áno. Michael totiž komunikuje s novorodencami. Tiež s deťmi, ktoré sa ešte nenaučili hovoriť. Aj s nenarodenými deťmi v prenatálnom vývoji. Raz prostredníctvom mentálnej telepatie zachytil informáciu, ktoré vysielalo dieťaťa v maternici tehotnej ženy. Dieťa telepaticky odkomunikovalo informáciu vo význame, aby budúca matka jedla červenú repu, údajne v jej záujme, ako aj v záujme zdravotného stavu dieťaťa.
Čo sa týka prenatálneho vývoja Michaela tvrdí, že v tele matky bolo príjemne teplo. Hlavne v ňom existoval pocit absolútneho bezpečia, pokoja a harmónie. Neporovnateľný s ničím v hmotnom reálnom vonkajšom svete. „Pamätám si, že som mame klopal rukami na brucho. Ona si vždy myslela, že to boli moje nohy. Sťažovala sa, že som kopal silno. Ale to boli iba moje ruky“. Snažil sa jej túto informáciu komunikovať, avšak bezúspešne.
Ako vyvíjajúce sa dieťa v tele matky, môžete vnímať všetky zvuky a hlasy prichádzajúce zvonku. Hlasy a zvuky počujete akoby cez vodu. Je to presne ten istý pocit, keď sa ponoríte vo vani pod hladinu vody. A načúvate zvukom. Povedzme, lusknutiu svojich prstov vo vode. Už ste to niekedy vyskúšali? Je to vskutku zaujímavý pocit. Pod vodou počujete hlasy oveľa zreteľnejšie, jasnejšie a s vyššou intenzitou.
Pri jednej príležitosti mi raz Michael opísal sen jedného desaťdňového nemluvniatka. Nemluvňaťu sa vtedy snívalo, že bežalo cez les. Naháňali ho rôzne zvieratá. Ak by neexistovalo, čo Carl Jung nazýva kolektívne podvedomie, čiže veľká databáza informácií, ktorá je pre všetkých ľudí rovnaká, zároveň pre všetkých dostupná podľa dosiahnutého stupňa involučno-evolučnej úrovne, ako je možné, že sa desaťdňovému dieťaťu sníva o zvieratách pred tým, než ich mohlo zazrieť v reálnom svete? Teda v hmote? Novorodenec vo svojom sne videl okrem iných zvierat aj slonov.
Mentálna a emočná telepatia medzi ešte nenarodeným dieťaťom a jedincom, ktorý schopnosť takejto komunikácie má, by mohla pomôcť objasniť, čo deti skutočne zažívajú na svojej ceste príchodu na tento svet. Som zástancom názoru, že psychosociálna integrácia dieťaťa do spoločnosti a svojho budúceho života je vo veľkej miere zakotvená v tom, čo sa s dieťaťom deje pred, pri ako aj po narodení, v rámci perinatálneho vývoja.
To, že prenatálna pamäť, ako aj spomienky jedinca na svoje vlastné fzyické narodenie existuje, tvrdí aj David Chamberlain vo svojej vedeckej štúdii skúmajúcej dôležitosť takýchto spomienok. Podobnú teóriu zastáva aj Bobbi Jo Lyman vo svojej knihe „Prenatálne spomienky a spomienky pri vlastnom narodení.“
Autori Cohen a Lutchmava vo svojej knihe “Prenatálny testosterón v ľudskej mysli” skúmajú účinky prenatálneho testosterónu na postnatálny vývoj a správanie. Účinky hormónov na správanie ľudí sa preukázali už v predchádzajúcich štúdiách v minulosti. Autori tejto knihy však poukazujú na to, že existuje spojenie medzi vplyvom prenatálnych hormónov u ešte nenarodených jedincov a ich budúcim správaním v detstve, alebo v dospelom veku. Cohen a Lutchmava vlastne poodhaľujú nové informácie týkajúce sa kognície človeka a to tým, že popisujú účinok testosterónu nielen na budúci sociálny vývoj jedinca, ale aj takých fenoménov ako vývoj jazyka a reči ako napr. slovná zásoba. Informácie, ktoré prinášajú autori sú z môjho pohľadu ďalekosiahle, nakoľko vlastne tvrdia, že z plodovej vody a to konkrétne na základe hladiny testosterónu v nej, vedia vyčítať informácie o budúcom stave mozgu dieťaťa, ako aj jeho myslení a správaní do budúcnosti. Hladinu testosterónu dokonca spájajú s rizikom vzniku autizmu.
V tejto súvislosti sa natíska otázka do akej miery je správanie ovplyvnené sociálnym prostredím a do akej miery hrá úlohu čisto biologická zložka, ktorá sa nedá ovplyvniť výchovou, nakoľko je skrátka laicky povedané zakorenená v génoch. Snažiť sa ju ovplyvniť a zmeniť nasilu nejakými umelými prostriedkami by teda znamenalo ísť proti prírode.
Pridaj komentár